História obce

Pôvodné územie Obce Trenčianske Stankovce bolo osídlené už v dobách predhistorických. Svedectvo o tom poskytujú archeologické nálezy. Hedzi Veľ­kými Stankovcami a Selcom bola objavená archeologická lokalita Dlhé a Krátke Hradištia, ktoré sú však zatiaľ málo preskúmané. Iste v budúcnosti zem vydá svedectvo vo forme archeologických nálezov aj z území dalších bývalých dedín. Do písomných prameňov vstupuje územie Trenčianskych Stankoviec v období včasného feudalizmu.

Prvá zmienka o Stankovciach pochádza z roku 1345, kedy sa uvádzajú pod názvom possessio Stanuk. Pôvodne išlo o jednu dedinu, ktorá sa časom rozdelila na dve samostatné dediny - Veľké a Malé Stankovce. V roku 1410 poznáme Malé Stankovce pod názvom Parva Stank a v roku 1439 sa spomínajú possessio seu villa Noghstankouecz Veľké Stankovce.

Názov Stankoviec má svoj pôvod v osobnom mene Stanislav. Zatiaľ čo Malé Stankovce zostali majetkom rodiny Stankovcov a po jej vy­mretí pripadli rodinám Barsonyi, Kolocsanyi, Ruttkay, Décsi, Ottlík, Szilvay a Trsťanský , Veľké Stankovce boli trvalým majetkom Trenčianskeho hradného pan­stva. Zemepanská pôda Veľkých Stankoviec sa stala od konca XVI. storočia sú­častou majera vo Veľkých Bierovciach a v jeho správe zostala až do zániku fe­udalizmu .

Prvá písomná zmienka o obci Rozvadze pochádza z roku 1212, kedy sa vyskytujú pod názvom terra Rozowag, neskôr aj pod názvami Rozvacz, Raxowag, Roswas a iné. Pôvodne boli vlastníkmi dediny grófi z Pezinku, menovite Juraj z Pe­zinku, neskôr aj trenčianska zemianska rodina Demjan, rodina Pribic a od kon­ca XVI. storočia čast chotára pripadla pod Trenčianske hradné panstvo. Táto pôda patrila pod správu majera vo Veľkých Bierovciach a v roku 1746 vznikol samostatný majer aj v Rozvadzoch. Prvá písomná zmienka o Sedličnej pochádza z roku 1403, kedy sa vyskytuje pod náz vom Sedlisna, potom aj Zedlysna, possessio Zedlych (1496), neskôr ako Sedlych, Zelychna, Sedlyznye a iné. Išlo o typickú zemiansku dedinu, s počet nými vlastníkmi.
V priebehu feudalizmu sa uvádzajú rodiny Sedlický, Kopčaško, Bremečko, Glosz, Dubnický, Adamovský, Szilagy, Valentini, Omasta, Nevedz­ký, Szilvay, Turzo a iné. Do povedomia ešte aj dnes žijúcich starších obyva­teľov sa dostalo priezvisko Lipský, ktorého nositelia pochádzali z rodiny tren­čianskeho richtára - českého exulanta z Nemeckého (terajšieho Havlíčkovho Brodu). Po smrti slávneho kartografa a vojenského odborníka Jána Lipského, získal pre­važnú čast majetkov v obci gelnický lekárnik Seldenreich, ktorý si pomadarčil v druhej polovici XIX. storočia svoje priezvisko na Zsolnay a v XX.. storočí Hoffman.
Je celkom prirodzenou otázkou, ked sa spýtame, čím sa zamestnávali obyva­telia dedín, nachádzajúcich sa na území terajších Trenčianskych Stankoviec.
Hlavným zdrojom obživy bolo v minulosti poľnohospodárstvo, čo vyjadrujú aj obec­né pečate. Na pečatidle Veľkých Stankoviec, datovanom v roku 1733 je snop obilia. Zamestnávali sa aj chovom poľnohospodárskych zvierat. Napríklad nemecká štatistická ročenka Trenčianskej župy z roku 1877 uvádza, že v tomto čase sa chovalo v Rozvadzoch 1. 350 oviec, 45 ošípaných, 20 kráv, 34 volov a 2 kone. Niektorí obyvatelia Rozvádz a iste aj dalších dedín sa zamestnávali prí­ležitostne rybárstvom, o čom sú častejšie zmienky v urbároch, základnom prameni a informátorovi o poddanských povinnostiach voči feudálom. Až do nedávna-do II. svetovej vojny a krátko po nej, lovili miestni obyvatelia ryby na Váhu najmä v noci. Rybárske tradície na Váhu sa dosiaľ zachovali.
Náš človek si už dávno uvedomil možnosti využitia vodných tokov na pohon mlynov a píl. Urbár trenčianskeho hradného panstva z roku 1549 zaznamenáva mlyn vo Velkých Stankovciach, ktorý patril Evanjelickej fare vo Veľkých Bierovciach. V roku 1875 si vydržiavalo trenčianske panstvo popri mlyne aj pílu na vodný po­hon. V XVII. storočí sa spomína kompa vo Veľkých Bierovciach, ktorá dopravovala obyvateľov na brehy Váhu. Toto dopravné zariadenie existovalo aj v Opatovciach a iste podobné spojenie existovalo aj na území obcí, nachádzajúcich sa dnes na území Trenčianskych Stankoviec. Na dopravu osôb sa používali na Váhu aj loďky.
Čast obyvateľov sa venovala remeslám a živnostiam. V roku 1683 sa naprí­klad pri Veľkých Stankovciach spomínajú dvaja mäsiari a jeden tkáč. V roku 1877 sa uvádzajú v Rozvadzoch dvaja krčmári, v Malých Stankovciach jeden mlynár, tra­ja krčmári, jeden kováč, vo Veľkých Stankovciach traja mlynári, dvaja krčmári a dvaja kováči, v Sedličnej jeden zámočník s učňom, jeden kováč a jeden stolár.
Do podnikateľskej oblasti v II. polovici XIX. storočia patrili aj panské pále­nice vo Velkých Stankovciach a v Rozvadzoch a tehelne vo Velkých Stankovciach, v XVIII. storočí bol vo Velkých Stankovciach rozšírený obchod s drevom.

So vzťahom k územiu bývalých obcí je zaujímavý vývoj náboženských pomerov. Najstarším nábožensko-kultúrnym strediskom tohto kraja boli Bierovce. Zmienka o najstaršej rímsko-katolíckej fare vo Veľkých Bierovciach pochádza z roku 1332 - 1336, kedy sa tu vyberali pápežské desiatky. Tieto údaje obsahuje kniha Monumenta vaticana. V tomto čase stál farský kostol na území terajšíchVeľkých Bieroviec a v čase reformácie prešiel aj s fíliami do rúk evanjelikom. Neskôr ho zbúrali a na jeho mieste postavili v XVIII. storočí vo Velkých Bierov­ciach terajší kostol. Po rekatolizácii sa po roku 1670 stal filiálnym kostolom kostol v Trenčianskej Turnej.V čase reformácie pripadli pod správu evanjelickej fary vo Veľkých Bierovciach, okrem "matkocirkvi" Opatovce, Sedličná, Malé Stankovce, Veľké Stankovce, Rozvadze, Bobrovník, Nozdrkovce a Belá. Prvým evanjelický kňazom vo Veľkých Bierovciach bol Ján Schindler, ktorý prišiel v roku 1545 z Moravy a bol reformátorom cirkvi aj v Trenčianskej Turnej a v Selci. Po ňom tu pôsobili v rokoch 1582 - 1586 Andrej Schindlerius z Liptova, neskôr Michal Caban, Pavel Rajman z Prievidze, Mikuláš Nicolaides z Klobušíc, Andrej Urbano­vič, Daniel Pauliny, Martin Sinapius, Juraj Parsicius zo Žiliny, ktorý bol ne­skôr rektorom trenčianskeho evanjelického gymnázia, Juraj Kušlebiades zo Súče a nakoniec ako posledný opät v rokoch 1663 - 1670 Andrej Urbanovič. Podľa záznamov vo vizitačných protokoloch evanjelickej cirkvi z rokov 1611 a 1625 k veľkobierovskej fare patril mlyn vo Velkých Stankovciach, z kto­rého dával mlynár farárovi každý rok 46 štvrtníkov žita. Fara mala aj polia a lúky v Malých Stankovciach, vo Velkých Bierovciach, Bobrovníku a inde.

V XIX. storočí sa angažoval v zdravotníckej osvete v Malých Stankovciach evanjelický kňaz Adam Podhradský, rodák z Moravského Lieskového. Úspešne pô­sobil ako Iudový lekár, liečil kiahne. Sám však mal nevyliečiteľnú chorobu. Postupne strácal zrak, nakoniec celkom oslepol a svoju pozemskú púť skončil v roku 1862 u svojho zaťa L.Bachara v Kochanovciach, kde bol pochovaný. Adam Podhradský bol tiež literárne činný. Písal žartovné a mravoučné básne. Čast z nich vyšla po jeho smrti v tlači. Učiteľom na malostankovskej evanjelickej škole bol Karol Rizner, ľudovo­výchovný pracovník, ovocinár a otec zakladateIa Slovenskej národnej bibliografie Ľ.V. Riznera.
Malé Stankovce sú miestom pôsobenia štúrovca Pavla Čendekoviča (Senica 1301 - Malé Stankovce 26.12.1855 ) . Bol osobným priateľom a spolužiakom Ludovíta Štú­ra. Do Stankoviec prišiel z Uhrovca. Na malostankovskej škole pôsobil a v Malých Stankovciach je pochovaný vlas­tenecký učiteľ Pavol Mikulík. Pochádzal z Krtoviec pri Nových Sadoch okres Topoľ­čany, kde sa narodil 4.6.1821 . V Malých Stankovciach zomrel 5.4.1877 . Predtým pôsobil v Beckove a v Zemianskom Podhradí. Za účasť pri napomáhaní Slovenského po­vstania v Podjavorinskom kraji v rokoch meruôsmych a za svoje slovenské národné presvedčenie ho väznili madarské úrady v Pešti a v Mukačeve.
Na malostankovskom cintoríne je pochovaný aj evanjelický kňaz Stefan Kri­žan - Žiranský. V Malých Stankovciach pôsobil vyše 30 rokov. Jeho literárne práce sú napísané v slovenskom národnom duchu. K najznámejším patrí novela "Milan a Milina". K tureckej problematike sa vra­cia v diele "Gergeľove hody". V tejto literárnej práci píše o vpáde Turkov na Považie v roku 1663 a jej dej kladie do okolia Trenčianskych Mitíc. Je aj autorom divadelnej hry "Obšitník" a literárno-historických úvah.           
V rokoch 1877 - 1910 účinkoval v Malých Stankovciach učiteľ, Iudovo-výchovný pracovník, básnik a národný buditeľ baťko Michal Kišš, rodák zo Stúrovho Uh­rovca. Dosiaľ tu žijú jeho príbuzní. I ked nebol básnikom väčšieho formátu, jeho vlastenecké básne nestratili na význame. Vyšli mu samostatné básnické zbierky "Kytka citov srdca slovenského, Kišš mládeži, Výber z básní Michala Kišša, Početné básne". V rukupise zostali "Kaktusové kvety a Rozpomienka na pekné dni v Banskej Stiavnici".      
Vo našej obci sme mali aj organárov. Z Rozvádz pochádza Ján Pevný (nar. 1336), opravár organov a hudobných nástrojov. Tomuto remeslu sa vyučil v Kr­nove. Svoje služby poskytoval najmä na západnom Slovensku. Smrt ho zastihla. dňa 29.7.1893 v Horši pri Leviciach, kde je pochovaný. Ján Pevný sa uplatnil tiež ako technik-­konštruktér. Spolu so zámočníkom pánom Vlčkom zostrojili bicykle, nazývané v II. polovici XIX. storočia "rýchlobežkami". V roku 1870 absolvoval jazdu na bicykli až do ~furtina. kde navštívil redakciu Slovenských národných novín. Táto skutočnost poukazuje, že Slováci, hoci žili v tažkých a skromných pomeroch vedeli sa vyrovnať s technickým pokrokom nastupujúcim v II. polovici XIX.sto­ročia. Teda nielen Paríž a iné svetové mestá mali svojich konštruktérov, ale mali ich aj Slováci.
K nositeľom a šíriteľom slovenskej kultúry zaradujeme i nebohého pána Adama Hrušovského, jednoduchého človeka - betonára, ktorý popri svojej na­máhavej práci si našiel cestu ku slovenskej kultúre, literatúre, regionálnej histórii a národopisu. Svojimi znalosťami neraz milo prekvapil. Vynikal aj vzácnou ľudskou vlastnosťou - snahou pomôcť svojim bližnym a blížny mu bol kaž­dý bez rozdielu.  

Okolie Trenčianskych Stankoviec nebolo nikdy odrezané od duchovných prúdov svojej doby. Okolo roku 1450 navštevoval univerzitu v Krakowe zeman Ján Oblazov­ský zo Sedličnej. Obyvateľov bývalých obcí sa nepriaznivo dotkli rozličné udalosti a pohromy. V roku 1663 prišli na Považie turecké vojská. Niektorí obyvatelia Velkých Stan­koviec a ostatných dedín sa dostali do zajatia alebo boli zabití. Škody boli aj na živom inventári - vojaci zabrali pre svoje potreby dobytok. Počas posledného uhorského protihabsburského povstania Františka II. Rákociho a jeho porážky pri Hámroch v roku 1708 v priestoroch bývalých obcí operovali alebo sa v bojoch stret­li cisárske i kurucké vojská.
Dediny zasiahli aj početné povodne. Obyvatelia našich bývalých obcí sa trvale zapísali svojou účasťou do sloven­ských revolučných národných pohybov v rokoch 1848-49. Angažovali sa v bojoch za slovenské národné práva. Odmietli spolupracovať s trenčianskymi košútovskými gar­dami až do takej miery, že trenčianska župná vrchnosť chcela zatvorit do väzenia veľkostankovského richtára. Na zdolanie odporu miestneho obyvatelstva prizvala vrchnosť až 100 maďarských gardistov z Bánoviec nad Bebravou. V stankovských kruhoch nachádzal podporu za slovenskú vec JUDr. Ludovít Dohnány, štúrovec, kan­didát za Slovenskú národnú stranu do Uhorského snemu v II. polovici XIX. storo­čia. S podporou richtára J. Hašku, samotného JUDr. L . Dohnányho a evanjelického kňaza Stefana Križana vznikla v Malých Stankovciach "Vzájomná pomocnica na pod­poru hospodárskych a vzájomných záujmov drobného ľudu".
Na podporu slovenských národných záujmov sa pred 30. októbrom 1918 angažo­vali v čase zvýšenej maďarizácie početní obyvatelia všetkých štyroch bývalých dedín. Pri Malých Stankovciach sa spomína Cyril Bodický, evanjelický kňaz so svo­jou rodinou, Emil Križan, Janka Križanová rod. Kubišová, Žanka Križanová, Štefan Haško, richtár Ján Humera st., Štefan Haško ml., Ján Urbánek, Ladislav Bodický, Juraj Haško, Ján Haško, Štefan Hladký, Michal Chrastina, Ondrej Jašo, Ján Poru­ban, Ondrej Šky ta , Štefan Škúci, Ján Zahumenský, Adam Tanáč a iní. Pri Rozvadzoch ide o Ondreja Tomíka a Štefana Komorovského, v Sedličnej o Štefana Vachánka, On­dreja Kaššu a vo Velkých Stankovciach o Štefana Hrušovského, Pavla Križana, Šte­fana Blažku, Michala Domku, Jána Zahumenského, Jána Škúceho a dalších. Stankovčania nechýbali ani na vzbure príslušníkov 71. trenčianskeho pešieho pluku v Kragujevaci v júni 1918 proti nezmyselnosti l. svetovej vojny. Trenčianske Stankovce nestáli nikdy bokom od tvorby slovenského národného povedomia a národnej kultúry. Zúčastňovali sa jej rovnako miestni rodáci a osob­nosti, ktoré tu dlhé roky pôsobili. V Sedličnej sa narodil a zomrel slávny kartograf a vojenský odborník sloven­ského pôvodu Ján Lipský po Samuelovi Mikovínim druhá najvýznamnejšia osobnosť v Uhorsku v oblasti kartografie. Žil v rokoch 1766 - 1826. V našej obci je po­chovaný.
V minulom roku sa konali na jeho počest slávnosti a bol verejnosti sprístupnený nový náhrobník od akad. sochára Milana Struhárika . . Ján Lipský je autorom diela "l'lappa regni hungariae" (Mapa uhorského králov­stva),12 dielneho Repertoria a dalších geografických prác. Jeho mapu uhorského kráľovstva poznal aj cisár Napoleon l., anglickí zemepisci a vysoko ju hodnotia aj dnešní slovenskí a českí geografickí odborníci. Nepatrnú čast jeho pozosta­losti vlastní Trenčianske múzeum a tu sa zachovala časť jeho knižnice. Na jeho počesť bola v minulom roku inštalovaná na Trenčianskom hrade jubilejná výstava, ktorú sme pre velký záujem verejnosti predlžili až do roku 1993. V Malých Stankovciach sa narodil potomok trenčianskeho učiteľa Ján Mičátek (1837-1905 v Kysáči vo Vojvodine). Po skončení štúdií doma v Trenčíne, Kostol­nom a Modre odišiel na protest proti maďarizácii na Dolnú zem, kde pôsobil ako učiteľ. Tu vyoral hlbokú brázdu ako slovenský národný buditeľ, ochotnícky di­vadelník, ľudovovýchovný pracovník, učiteľ a publicista.

Trenčianske Stankovce si zasluhujú pozornosť aj z pohľadu existencie svojráznej ľudovej kultúry. Sledované bývalé obce vynikali kedysi ľudovými, architektonickými pamiatkami. Poslednými zvyškami tohto prejavu sú zvyšky mly­nov, sýpky a staršie ľudové zvony. Zo zvoničiek vyniká murovaná zvonička vo Veľ­kých Stankovciach, datovaná rokom 1859 s klasicistickým zvonom, preliatym v ro­ku 1949 trenčianskym zvonolejárom Pavlom Rankom, neskoroklaskistická so zvonom z roku 1867 a s kamennou plastikou, zvonička v Sedličnej so zvonom z XVIII. sto­ročia a zvoničky v Malých Stankovciach. Svojou krásou vynikal stankovský ľudový kroj.
Hudobné a piesňové bohatstvo, ktoré prevažne už zaniklo, dnes sčasti reprezentuje Trenčianska dvanástka. Svoju krásu má evanjelický kostol v Malých Stankovciach z roku 1784 - pozo­ruhodná vidiecl:a archi tektonická sakrálna pamiatka, zod povedaj úca svojej dobe a finančným možnostiam jej vlastníkkov a jej pôvodných patrónov (Dubnických, Uj­helyovcov, Tomčániovcov, Lipských, Szilvayovcov a iných). Patrí k dominantám obce. V Sedličnej bola kedysi židovská synagóga a cintorín. Zanikli po II. sveto­vej vojne. Ďalšou dominantou Trenčianskych Stankoviec je filiálny rímsko-katolícky kostol /1994/ ako doklad modernej sakrálnej architektúry. 

V roku 1972 sa zlúčili Malé Stankovce, Veľké Stankovce, Sedličná a Rozvadze do jednej spoločnej obce.